East of Eden

Tmavá izba, v ktorej má hlavné slovo Eddie Vedder, orgazmus pre človeka ako som ja vo chvíli keď to naozaj potrebujem. A môj oranžovo-strieborný mobil v ruke, ktorá píše tieto riadky. To bol záver istého stredajšieho januárového dňa, ktorý sa ale začal úplne inak. Krátko po polnoci som v spoločnosti štyroch slečien začal oslavovať skúšku, ktorú som spravil v utorok na obed.

Pohárik po poháriku som upadal do kómy, v ktorej sa na povrch derie jedno z mojich druhých, či tretích ja. Veci sa vtedy dejú akosi inak. Jednoduchšie, priamo. Je to pre mňa svet, ktorý sa podobá snu, nie pre jeho nekonečnú krásu, ale preto, že si ho podobne ako sen na druhý deň z väčšej časti nepamätám. Neriešim vtedy problémy, odosobňujem sa a všetko mi je ľahostajné. Po vypití troch fľašiek všeličoho sme sa všetci piati presunuli do podniku, ktorým sa niesli vlny hudby z minulého storočia. Po príchode dnu som okamžite uviedol do života pravidlo o tom, že kto má veľa chce ešte viac a objednal som pre seba a kamarátku rovno štyri poháriky. To, že bude pre mňa problémom udržať sa na uzde ak som v obkolesení toľkých dievčat mi bolo jasné už dávno predtým než moje telo vstrebalo viac ako pol litra liehovín.

Moje predpoklady sa do bodky vyplnili. Výmena DNA medzi mnou a mnou vybranou slečnou prebehli niekoľkokrát. Nezabudli sme si samozrejme skontrolovať ani podkožný tuk a náš prieskum prerušil až dj, ktorý pred piatou hodinou rannou zahlásil koniec hudobnej aj akejkoľvek inej produkcie. Naše kroky potom smerovali na susednú diskotéku, kde som si objednávkou ďalších shotov overil ako je na tom môj žalúdok, pečeň a peňaženka. Podľa informácií mojich spolubývajúcich sa moja telesná schránka dokotúľala na izbu niekedy pred šiestou hodinou ráno.

Spánok, ktorý bol vykúpením z divokej noci, sa skončil okolo trinástej hodiny. Práve vtedy som tiež zistil, že som mal už niekoľko hodín trčať v práci. Hodil som teda na seba veci z najbližšej stoličky a rýchlosťou svetla som upaľoval do práce. Počas behu som si kúpil jedlo na celý deň, ktoré predstavovala jedenapollitrová fľaša perlivej (nie minerálnej) vody. V mojej superpráci mi neskorý príchod nikto nevyčítal. Moja superšéfka mi oznámila dokonca zaujímavú novinku, niekoľkokrát mi v to ráno volala a zakaždým som ju zrušil a spal ďalejJ Zvyškový alkohol bolo následne cítiť len v článku, v ktorom som napísal, že gitara má štyri struny...

Po práci som telefonátom zisťoval aké citové straty zanechala moja nočná jazda u osoby, ktorá mi je už dlhšiu dobu najbližšia. Priznanie o úlete som ale neľutoval, uspokojil ma alibistický pocit priznania sa. Myšlienky, ktoré sa mi preháňali hlavou som odložil nabok a s hnusným kebabom, ktorým som prerušil celodenný detoxikačný pôst som sa pobral do filmového klubu. Nádherná adaptácia knihy Johna Steinbecka vo filmovom spracovaní režiséra Eliu Kazana v hlavnej úlohe s charizmatickým Jamesom Deanom u mňa vyvolala zamyslenie sa nad zmyslom rodiny a rodinných vzťahov. Opäť som si raz uvedomil aké obrovské šťastie mi život doprial v osobách, ktoré tvoria moju najbližšiu rodinu. Podmienky, v ktorých som vyrastal sú závideniahodné. Nie z nepodstatného materiálneho hľadiska, ale z toho citového, na ktorom je postavený život každého z nás.

Po filme v spoločnosti môjho kamaráta, filmového fajnšmekra (ktorý ale neuznáva Kim Ki-DukaJ), som sa presunul na internát, kde som poupratoval bodrel poslednej noci. Hlad po hudbe som zasýtil koncertom skupiny Coldplay z kanadského Toronta a dokumentom End of the Century, ktorý mapuje históriu kapely Ramones, zoskupenia, ktoré si už dlhé roky beriem do úst len a len z úctou. Krátko pred polnocou som odmietol návrh susedov na výlet do ríše fantázie, do ktorého by sme sa dostali pomocou tej čarokrásnej aj keď večne vysušenej rastlinky. Téhácéčkový smiech u susedov v pozadí a pesnička Eddieho Veddera Society sú bodkou za ďalším dňom môjho života, ktorý za sebou zanechal množstvo otáznikov a výkričníkov, no len veľmi málo bodiek...