Tentoraz budem opäť hudobný. A možno aj nie, lebo chcem hodnotiť priebeh neúplného úvodného kola tretieho ročníka súťaže Slovensko hľadá superstar, ktorá je podľa samozvaných odborníkov len show ( po slovensky šou ). Máme za sebou tri zo štyroch miest a tak ako mnohých iných ma už od začiatku zaujala jedna osoba. Písať budem o jedinej zástupkyni toho nežného a nenahraditeľného pohlavia – o Dare Rolins(ovej). Kde ale začať... Najlepšie asi tým, prečo je táto „porotkyňa“ témou týchto riadkov. Zaujala ma v Košiciach, v tom nádhernom meste, kde sa prejavilo to, aká v skutočnosti je. Teraz by som asi mal napísať isté pridávné mená, tie mi ale nanapadajú. Tým pravým opisom je podstatné meno – človek. Iba človek. Dara nie je hudobníkom ako Habera či Lučenič. Je len figúrkou, ktorá sa vďaka priaznivým okolnostiam dostala tam kde je. Má síce hudobný sluch, má v sebe rytmus a určite vie medzi súťažiacimi oddeliť zrno od pleva. V porote tejto súťaže ale predstavuje len dopredu pripravenú osobu, ktorá nebude hovoriť o farbe hlasu a o správnych tónoch, ale ktorá bude plakať a smiať sa. Práve plač pri chlapcovi s igelitkou Billa bol dôkaz, že Dara sa na kandidátov, ktorí dostanú alebo nedostanú pozvánku do slovenskej pop music pozerá ako človek z priemernej mestskej obývačky. Nechcem dehonestovať jej spevácke umenie čí odbornosť, ale to čo som videl hovorí proti nej. Z porotcov, ktorí tvoria len vatu Haberovi a Lučeničovi je ale zatiaľ najlepšia. Lenka Slaná neoslnila prakticky ničím a Viršík iba plytkým samohumorom, ktorý pchal často aj tam, kde nemal. Dara sa prejavila ako človek, ktorý cíti a ktorý bude laikom medzi odborníkmi napriek jej dlhoročnej speváckej kariére, ktorú pestovala už od útleho veku. Ocitne sa párkrát do týždňa na obrazovke programu s veľmi dobrou sledovanosťou, jej tvár bude zapĺňať nemalý priestor v plátku Nový Čas a tak dosiahne to čo chce. Bude na očiach za pekné peniaze. Navyše sa po skončení ošiaľu Superstar stane pravdepodobne tou najlepšou vatou.
