Nedávno mi napadla zaujímavá, no taktrochu morbídna myšlienka: Po tom, čo som absolvoval rozhovory s ľuďmi známymi, ale aj obyčajnými by som sa rád takouto formou porozprával so starým človekom, ktorý by mal spĺňať hlavne podmienku fyzickej staroby, čiže by mal mať vek, ktorym prekročil priemernú dĺžku života (na Slovensku). Kládol by som mu otázky typu či je spokojný s tým, čo dosiahol, na čo spomína rád, čo by zmenil, ktoré osoby by zo života vymazal a ktoré nie. Hovoril by o okamihoch, ktoré by sa mu pri rozprávaní preháňali hlavou a takýmto spôsobom by pitval svoj život, nie do detailov, nie povrchne, iba tak, aby bol z toho pekný celovečerný film. Dostavila by sa nostalgia, ktorá by zo sebou pravdepodobne niesla slzy a aby toho nebolo málo, tak by sme pri tom spomínaní púšťali hudbu, ktorá mu robila spoločnosť v zásadných chvíľach jeho života. Ideálne by bolo, ak by vonku pršalo alebo snežilo a bola by tma. Na stole by sme mali čerstvé domáce koláče a čaj. A najideálnejšie by bolo, ak by po tomto rozhovore daný človek zomrel v spánku a ja by som mal pocit, že som poslúžil ako tá povestná sekunda, v ktorej sa vám v okamihu smrti premietne celý váš život.Rozmýšľam len, či je tá podmienka fyzickej staroby a opotrebovania namieste. Asi nie je. Tak fajn... Kto si teda myslí, že je jeho doterajší život naplnený, dvere má otvorené, rozhovor začína :- )
2 komentáre:
tak ma tu mas,sice mi to trvalo trochu dlhsie,ale ono to bude tou vzdialenostou :)
nemam pocit,ze je moj zivot naplneny,isto je ale skonceny,trat skoncila, uz nie je kam bezat a v cieli nikto necakal, kto by ma zahadzal kvetmi,asi ani nebolo zaco...poslednych par mesiacov mam taky ten zvlastny pocit(a nie som tehotna :D ),musim vyskocit a dychat,ale nemozem sedim v clne uprostred tmavej vody,neviem plavat a dusim sa strachom,musim odist ale nie je ako ,nemam vesla ani vestu,som tu sama,pritom vidim na ludi ,nie su daleko ,volam o pomoc,kricim na nich,ale oni mi nerozumeju...a tak den za dnom stale rovnako ,stale menej vzduchu ,stale tmavsia voda, stale ta sklenena stena a za nou stale hluchi ludia...nevinim ludi,nevinim miesto,mam vinit seba?kazdy vraj musi najst seba sameho,problem je definovany,riesenia su vraj mechanicke ,no ja nemam navod na seba...tak to skusim takto:vypnut,vytiahnut zo zasuvky a sme pri tom pri com sme zacali,skonceny zivot...aby mohol zacat novy,musim sa pohnut,na mori je vsak uz predlho bezvetrie,ani mraky v dialke nie su,aby niesli zvest o prichadzajucej muze,je len sivo,obloha je nehybna...tak chcel si byt najdlhsou sekundou zivota,dala som ti k tomu prilezitost.no hudba by mi nehrala ziadna,pri zlomovych chvilach je trapne ticho,ktore chces tak velmi prerusit az spravis nejaku brutalnu hlupost :) ,ktora narobi dostatocny hluk
Ked mi pride smska, z ktorej citim depresiu a beznadej, tak vzdy vaham ako sa zachovat. Ist cestou cliche a povzbudzovat dotycnu vetami vsetko bude fajn a nie je to take zle. Nemam ani ponatia ako sa ten druhy citi a co preziva, preto by bolo nespravne utesovat ho prazdnymi recami.
Ak mi pride smska nabita pozitivnou energiou rovnako nemam chut reagovat. Vacsinou ale reagujem, pretoze chcem tomu druhemu ukazat, ze som rad, ze je na tom dobre.
Stavy striedania zlych a dobrych chvil su prirodzene a aj ked to moze vyzniet uchylne, tak by sme si male uzit chvile ked sme na dne. Depresia ma v sebe zvlastne caro premyslat odlisne, brat veci z ineho uhla pohladu a pocas depresie je clovek tvorivy a poetickejsi... Tak ako ty v tvojom prispevku. Toto nie je odpoved a ani odporucanie. Nie je to ani povinnost odpovedat a reagovat. Je to iba oznam stavu veci. Moj nazor na stav, v ktorom si mi napisala a stav ktory tak strasne nenavidim, no zaroven milujem... Aby tej uchylnosti nebolo malo, tak si prajem, aby si depresia v roku 2007 nasla cestu aj do mojej detskej izby... Ale naozaj, depresia je droga, vdaka ktorej je svet krajsi... a aby tejto temy nebolo dost, napisem v blizkej :-)buducnosti zopar riadkov na tuto temu...
A uz teraz viem aku k tomu chcem hudbu .. album Johna Fruscainteho s nazvom Curtains, mnam mnam
Zverejnenie komentára