Convoglio

Cesta vlakom. Deň pekný

Mala strieborný Dell, tvár Jennifer Garner a hlas, ktorý by som dokázal poočúvať dlhšie ako cestou z Bratislavy do Košíc. Kupovala si perlivú vodu, no nemusela, v tej chvíli by som jej sľúbil, že jej vykopem studňu vo francúzskych Alpách s tou najčírejšou vodou na svete. Keď telefonovala, mala ten nejúprimnejší úsmev aký sa vôbec na konci pracovného týždňa dá vyčariť. Obaja sme sedeli v otvorenom kupé, no pre mňa to bol priestor, ktorý som v tej čarovnej chvíli zdieľal len ja s ňou. Každý jej pohyb pôsobil dokonale a preto som dokázal s otvorenými ústami civieť i na to akým spôsobom drží v ruke ceruzku a ako sústredene číta poznámky zo svojich papierov. Je tesne pred deviatou hodinou večer a ona odchádza. S ľahkou zelenou taškou kráča preč z vlaku i z môjho života. Ešte rýchlejšie ako doň vošla. V piatok trinásteho.

Bratislava – Košice (13. júna 2008)

Cesta vlakom. Deň škaredý

Už dávno som si nevypočul toľko jojkania ako v utorok na ceste vlakom z Trnavy do Bratislavy. Starým vraždám sa totiž nepáčilo, že musia celých 26 minút stáť, pretože vo vlaku neboli voľné miesta na sedenie. Kašľať na vás, najradšej by som vám každej odrúbal nohu, aby ste sedeli permanentne. Má to kostým a zlata päť kíl, čo znamená, že robiť za pás to nejde, ale postáť pár minút, nie, to je veľký problém. Kurnik, ja stojím už od Žliny a ani mi nenapadlo sa nahlas sťažovať. A to nehovorím o tom, že cestujem do nášho hlavného mesta už od desiatej večer, čiže takmer deväť hodín. „Dámy“, keby ste vedeli ako sa cestuje na Ukrajine, v Indii, či Afrike, držali by ste hubu a krok. A ak ste na vyššej úrovni, tak si spravte vodičák a kúpte si auto vy kreple. A koniec-koncov, do uličky sa dá aj ľahnúť a tá podlaha je v podstate karamelová rovnako ako vaše nechutné kostímčeky, tak kde je problém? A skúste si 39vinu v utorok ráno alebo popoludní, by vám ani krv neprúdila do tých vašich tučných nôh. A ty pán štikač lístkov, ty sa tiež netvár ako keby som ti zjedol raňajky. Nezájem, PPE v ušiach a už len myslím na sprchu a sladkú posteľ.

Ostrava – Bratislava (10. júna 2008)

Yeah... and nothing else matters

Skutočne mi lezie na nervy fakt, že Česi sú v porovnaní so Slovákmi omnoho lepší vo futbale a ľadovom hokeji. Neznášam to. Napriek tejto športovej nevraživosti mám ale národ našich západných susedov úprimne rád. Aj preto som začiatkom júna navštívil hneď dve české mestá – Prahu, kam som počas života zavítal po štvrtý raz a Plzeň, ktorú som navštívil vôbec po prvýkrát. Dôvod mojej návštevy bývalého centra našej spoločnej republiky bol prozaický – spojil som prácu so zábavou, čo koniec-koncov praktizujem už viac ako deväť mesiacov. Na štadióne Eden som bol teda jedným z 36 000 ľudí oblečených v čiernom, ktorých spájal jednoduchý pojem – Metallica. Samotný koncert ako i dianie pred ním a po ňom by si určite zaslúžilo samostatný blogový príspevok, pretože opísať to ako mne a kamarátom núkal na Václavaku kokaín istý Nigérijčan, ako som sa počas koncertného vystúpenie dostal na plecia Maďarov, ako sme (my „inteligenti“ Slováci) našli bar, kde nikto nehovoril ani len po česky a ako sme prešli o tretej v noci takmer celý Žižkov, to by bola skutočne ďalšia novela.

Po Prahe som sa presunul do západných Čiech. Cesta mi ubehla rýchlo, veď ak si myslíte, že Slovensko je malé, tak Česi sú na tom vlastne čo sa týka vzdialeností podobne. Na Plzni je zaujímavý už začiatok mesta, keď cesta lemuje slávny pivovar – v Československu známy ako Prazdroj, v Európe, ale i mimo nej známy predovšetkým pre značku Pilsner Urquell (btw: okrem nej sa tam vyrába aj Gambrinus, Radegast a Velkopopovický Kozel). Keď som bol na jednom z námestí, mal som pocit, že chmeľ tam rastie namiesto trávy a že ešte aj mestské fontány sú plné piva. Áno, Plzeň, to je mesto piva, ale určite to nie je jediné, čo návštevníkom ponúka. Pilsen, ako znie jeden z názvov mesta, upúta aj architektúrou. Opäť som si len povzdychol, keď som si ju v mysli porovnal s (mojou) Bratislavou.:-/ Mesto je zaujímavé aj ďalšou skutočnosťou, nachádza sa tam až príliš veľa kníhkupectiev a verte mi, nie sú to žiadne pobočky lacných kníh. Žeby to pivo spôsobovalo zvýšený záujem o čítanie? Alebo si tie knihy čítajú roboši zo Slovenska, či z Vietnamu, ktorých je mimochodom v západočeskom centre tiež neúrekom? Atmosféra Plzne sa v mojom žalúdku vygradovala vo chvíľach, keď som si v Restauraci Na Spilce zaháňal hlad rozprávkovou kombináciou čiernych olív, cesnaku, kozieho syra, „topinky“, nivy, čerstvej zeleniny a povinným pollitrákom zlatistého moku. Som rád, že mám tento semester už dávno za sebou a že som práve preto mal možnosť zažiť tri úžasne dni, ktoré si v budúcnosti pokojne zopakujem. Plzeň, počas tých pár hodín si ma presvedčila...

Turné po českých mestách bude pokračovať už v pondelok, keď moja maličkosť navštívi severomoravskú metropolu o ktorej už roky básni Jarek Nohavica. Takže vidíme sa: „Ostravo, srdce rudé, zpečetěný osude.“