Skutočne mi lezie na nervy fakt, že Česi sú v porovnaní so Slovákmi omnoho lepší vo futbale a ľadovom hokeji. Neznášam to. Napriek tejto športovej nevraživosti mám ale národ našich západných susedov úprimne rád. Aj preto som začiatkom júna navštívil hneď dve české mestá – Prahu, kam som počas života zavítal po štvrtý raz a Plzeň, ktorú som navštívil vôbec po prvýkrát. Dôvod mojej návštevy bývalého centra našej spoločnej republiky bol prozaický – spojil som prácu so zábavou, čo koniec-koncov praktizujem už viac ako deväť mesiacov. Na štadióne Eden som bol teda jedným z 36 000 ľudí oblečených v čiernom, ktorých spájal jednoduchý pojem – Metallica. Samotný koncert ako i dianie pred ním a po ňom by si určite zaslúžilo samostatný blogový príspevok, pretože opísať to ako mne a kamarátom núkal na Václavaku kokaín istý Nigérijčan, ako som sa počas koncertného vystúpenie dostal na plecia Maďarov, ako sme (my „inteligenti“ Slováci) našli bar, kde nikto nehovoril ani len po česky a ako sme prešli o tretej v noci takmer celý Žižkov, to by bola skutočne ďalšia novela.Po Prahe som sa presunul do západných Čiech. Cesta mi ubehla rýchlo, veď ak si myslíte, že Slovensko je malé, tak Česi sú na tom vlastne čo sa týka vzdialeností podobne. Na Plzni je zaujímavý už začiatok mesta, keď cesta lemuje slávny pivovar – v Československu známy ako Prazdroj, v Európe, ale i mimo nej známy predovšetkým pre značku Pilsner Urquell (btw: okrem nej sa tam vyrába aj Gambrinus, Radegast a Velkopopovický Kozel). Keď som bol na jednom z námestí, mal som pocit, že chmeľ tam rastie namiesto trávy a že ešte aj mestské fontány sú plné piva. Áno, Plzeň, to je mesto piva, ale určite to nie je jediné, čo návštevníkom ponúka. Pilsen, ako znie jeden z názvov mesta, upúta aj architektúrou. Opäť som si len povzdychol, keď som si ju v mysli porovnal s (mojou) Bratislavou.:-/ Mesto je zaujímavé aj ďalšou skutočnosťou, nachádza sa tam až príliš veľa kníhkupectiev a verte mi, nie sú to žiadne pobočky lacných kníh. Žeby to pivo spôsobovalo zvýšený záujem o čítanie? Alebo si tie knihy čítajú roboši zo Slovenska, či z Vietnamu, ktorých je mimochodom v západočeskom centre tiež neúrekom? Atmosféra Plzne sa v mojom žalúdku vygradovala vo chvíľach, keď som si v Restauraci Na Spilce zaháňal hlad rozprávkovou kombináciou čiernych olív, cesnaku, kozieho syra, „topinky“, nivy, čerstvej zeleniny a povinným pollitrákom zlatistého moku. Som rád, že mám tento semester už dávno za sebou a že som práve preto mal možnosť zažiť tri úžasne dni, ktoré si v budúcnosti pokojne zopakujem. Plzeň, počas tých pár hodín si ma presvedčila...
Turné po českých mestách bude pokračovať už v pondelok, keď moja maličkosť navštívi severomoravskú metropolu o ktorej už roky básni Jarek Nohavica. Takže vidíme sa: „Ostravo, srdce rudé, zpečetěný osude.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára