No. 216

Žiť môže človek rôzne, napríklad aj nežiť. V poslednom čase mám ale zo seba pocit, že viac žijem ako nie. Napríklad teraz, keď pozerám Pí od Darrena Aronofského a premietam si mojich posledných 48 hodín. Ono to ani tak neboli dni ako skôr večere a noci, pretože aj silný zážitok je ešte silnejším ak sa deje pod rúškom hviezd či hmly. Lucia, ktorá sa tu predchvíľou zastavila skonštatovala, že Pí je naozaj ťažký film, čo ma samozrejme potešilo. Ľahké a jasne viditeľné veci sú rovnako pekné ako tie ťažké a zastreté, trvajú však krátko. Spletitosť a inotaj dáva veciam silu byť krásnymi dlhší čas, v niektorých prípadoch aj naveky.

A tak tomu bolo aj včera, keď som putoval od chlapcov-barmanov v čiernych oblekoch zo snobskej súkromnej párty jedného nemenovaného slovenského speváka do atmosféry v tej chvíli neuveriteľne odlišnej. Bola to Mellow Drama, Nice Traps a viac či menej aj zopár EPčiek:-) ktoré dodali stredajšej noci punc precítenej melanchólie. To všetko sa dialo pod rúškom Khoiby, v súkromí tak pokojnej a vyrovnanej formácií zo stovežatého mesta.

Častokrát si silné momenty uvedomujeme až po dlhšom čase, ja som si ich uvedomil už dnes vďaka dosiaľ nezistenému vnuknutiu. Už dnes preto rozmýšľam nad tým koľkokrát v živote budem mať ešte pocit, že snívam aj keď nespím, že som fyzicky na zemi, no zároveň levitujem, že som opitý aj keď som triezvy a že sa to všetko bude diať v jednej jedinej sekunde. Viem ale, že včera ale aj dnes mám na perách úsmev Andyho Dufresna, ktorý v Shawshanku pustil hudobnú platňu a s ešte väčším úsmevom ju po príchode väzenskej stráže dal nahlas. Mám ho vďaka zdanlivo malým veciam, no s vedomím, že môj úsmev jednoducho nikto nepresmeje. J